autor

YOLi

Ako kolibrík

Príbeh o hľadaní, priateľstve, láske a porozumení

Sofia má šestnásť a je totálne uletená. Vlastne, keby bola vtáčik, určite by bola kolibrík. Miluje všetko sladké a vďaka tancu je v neustálom pohybe. Jej rodina sa rozpadáva a i keď jej problémy rodičov nepridávajú na radosti, má vlastný svet plný nečakaných zvratov.

 

Úvaha na tému: Ako sa zmenil svet od detstva mojich rodičov až dodnes

Sofia nemá slohy v láske. Teraz však urobila výnimku a rozhodla sa doň vložiť viac energie. Inšpiroval ju spolužiak Noel? Je fakt, že jeho slohy sú ako z iného sveta. Nie, to nie je jej frajer. Len chalan s bystrým úsudkom a výborným výzorom. A možno sa na ňu pričasto usmieva...

Niečo úžasné!

Kto by si pomyslel, že práve vďaka písaniu sa jej vzťah s rodičmi môže zlepšiť? Predtým boli rozhovory s mamou klišé, teraz má pocit, že by z nich mohli byť dokonca kamarátky. Občas stačí len počúvať... a niečo úžasné sa stane, keď to najmenej čakáte. Niečo neuveriteľné!

Som sama sebou

Sofiina mama sa vždy obávala, že jej dcéra je málo spoločenská. Nestáva sa často, že rodičia svojich tínedžerov posielajú na párty. Ale toto je ona, nemusí za každú cenu zapadnúť. Kamoška Eva a frajer Partik jej ako spoločnosť celkom stačia. A niekedy človek potrebuje byť celkom sám, aby pochopil svet okolo seba.

Slovenská autorka Barbora Škovierová vystihla svet a zmýšľanie dospievajúcej Sofie pútavým príbehom, ktorý obohatili rozkošné ilustrácie Petry Lukovicsovej.

Objednaj si novinku Ako kolibrík

 

Prečítaj si ukážku:

Je to všetko v keli

 

Mama sa rozhodla vziať ma k psychologičke. O. K., tu ma máte, pomyslela som si. Vy si riešite svoje problémy, ale k psychologičke pôjdem ja, však? Dobre, mama zistila, že som klamala. Povedala som jej, že ma strašne bolí brucho, asi som zjedla niečo pokazené, a nešla som do školy. Nejako sa jej podarilo vypátrať, že som sa s babami a Patrikom opila. To bola akcia... Ešte teraz sa mi obracia žalúdok, keď si predstavím, čo všetko som do seba naliala. Proste som potrebovala vedieť, aké to je. Pred rokom mali rodičia pocit, že som málo spoločenská, a poslali ma na tú megapárty k Maríne. Keď som tam prišla, na polici stálo pätnásť fliaš vodky. Prepočítala som ich dvakrát, takže to viem s istotou. Po troch hodinách som žúrky mala plné zuby. Nechápem, prečo sa niektorí ľudia správajú úplne inak, keď sú s vami vo dvojici, ako keď sú vo väčšej skupine. Tá potreba byť za každú cenu vtipný a zapadnúť. Bŕŕŕ. Mala som sto chutí otočiť sa hneď vo dverách, ale vydržala som to, lebo tam bol aj Patrik. To je chalan z vedľajšej triedy, s ktorým randím. S ním je vždy pohoda. Keď som odchádzala, nezostala po vodke ani kvapka, zato, ako som sa dozvedela na druhý deň, tri decká museli do nemocnice s otravou alkoholom. A aha, keď si konečne nájdem ľudí, s ktorými sa cítim dobre, je to zrazu problém. Mama sa ma spýtala, či mám naozaj takú silnú potrebu byť súčasťou stáda. Neodporuje si náhodou? Čo vlastne chce? Neznášam tie jej sprosté sofistikované otázky! Mať dokonalú matku, ktorá je disciplinovaná a nikdy neurobí chybu, je peklo! Kúpila mi tričko s nápisom Nebojím sa byť sama sebou a myslela si, že tým sa to spraví. Ha-ha-ha. Nefajčím, jasné? Jedenásť-, dvanásťročné decká si suverénne zapaľujú jednu od druhej, len čo vyjdú zo školy. To mi nechýba. Ani nemusím nosiť šiltovku ako každý idiot – kam pozrieš, všetci ich majú, lebo je to na chvíľu zase in. Toto ja predsa nerobím. Nechápem, prečo matka nevidí, že som sama sebou. Toto som ja!

Najviac ma štve, že to naši hrozne preháňajú. Vezmime si môjho otca, o ktorom si všetci myslia, aký je to šarmantný a príjemný chlapík, v jednom kuse dobre naladený a priateľský a chápavý a zábavný a bla-bla-bla. Ale to nie je celá pravda, však? A tie jeho starnúce sliepkoidné kolegyne naňho pozerajú zbožňujúcim pohľadom, pričom netušia, že dokáže byť poriadne agresívny. O. K., neprišla som domov načas. Nestíhala som. Mala som zavolať, áno. Ale je trápne volať rodičom, keď ste medzi kamošmi. Je to slabošské. Otec vie zúriť ako zmyslov zbavený. Už-už som si myslela, že mi jednu vlepí. Na čo je to dobré? Túto jeho podobu asi poznám len ja a mama. Raz som sa jej opýtala, prečo si ho vlastne vzala. Uprela na mňa nevyspytateľný pohľad, dlho mlčala a povedala: „Šialene som sa doňho zamilovala. Svet bez neho zrazu nemal zmysel. Nechcela som byť s nikým iným.“ No a ako to dopadlo? Teraz sa na seba sotva pozrú. Lezie jej na nervy aj to, ako si vešia uterák. Je to všetko pekne v keli.

Chcela by som urobiť niečo bláznivé. Skočiť s padákom. Pracovať ako ošetrovateľka v nemocnici v Afrike. Ostrihať sa na ježka. Dať si vytetovať nejaký záhadný symbol na plece. Mať útulný maličký byt takmer bez nábytku, kde ma nikto nebude kontrolovať. Alebo s Evou odletieť niekam ďaleko aspoň na týždeň, tajne, a zistiť, aké by to bolo... Ale mám strach, samozrejme. Nikdy som nič podobné neurobila. Kto je Eva? Moja najlepšia kamoška. A spolužiačka. Dokonca bývame na tej istej ulici. Okrúhla rozosmiata tvár, rovné svetlohnedé vlasy, vždy oblečená podľa poslednej módy. Chodí nakupovať s mamou tak raz za mesiac a za handry utrácajú nehorázne prachy. Raz som sa jej pýtala, čo s toľkými vecami robia. Mykla plecom, vraj ich posúva sesterniciam, keď ju omrzia, a tie z toho vždy majú Vianoce.

Naši nie sú z Evy nadšení. Teda hlavne mama, čo je pochopiteľné. Nie je nadšená skoro z ničoho, čo sa ma týka. Normálna generačná priepasť. Ale späť k Eve. Raz o nej moja madr za dverami, keď si myslela, že ju nepočujem, tak na pol úst utrúsila: „Jej matka z nej robí takú lolitku!“ Vygúglila som si to hneď v ten večer. Ha-ha. To určite! Eva taká na stopro nie je. Mimochodom, to nám asi naša upätá slaninárka ako povinné čítanie nedá.

To, že mám Evu a Patrika, je najlepšia vec na svete. Eva mi raz povedala vetu, ktorá sa stala mojím mottom. Nikdy sa nesnaž niekoho dobehnúť. Ten, kto si ťa váži, bude vždy kráčať po tvojom boku. Tomu verím. A oni dvaja po mojom boku kráčajú. A vždy budú!

S Patrikom chodím už štyri mesiace. Je to môj druhý priateľ. Prvý bol spolužiak. Ani nestojí za to, aby som spomenula jeho meno. Debil. Rozišli sme sa po pár týždňoch a teraz sa ku mne správa hnusne. Posiela správy Patrikovi, že som pekná potvora, že Patrik o mne v skutočnosti nič nevie, že my dvaja nemáme nič spoločné a že ho určite čoskoro odkopnem. Už som si ho zablokovala na mobile aj na facebooku, ale úplne všade sa mu vyhýbať nemôžem, keď sme spolu v triede. Dokelu.

Aký je Patrik? Vyzerá ako grécky boh. Fakt. Už neviem, ktorý, mám v tom guláš. Určite nie ten starý, tmavý, slabý a chromý kováč, samozrejme. Taký ten svalnatý blondiak so širokými plecami, vypracovaným bruchom, pevnými nohami a úzkymi bokmi. Tmavosivé oči, husté obočie a štica vlasov, ktoré si nad čelom češe a géluje do retro vlny. Trochu priúzky nos, ale to je jedno. Ideálna tvár do reklamy na žuvačky, v ktorej príťažliví ľudkovia v plavkách žiarivých farieb brázdia more na surfe alebo hrajú plážový volejbal. To je môj Patrik. Dobre stavané, súmerné telo, to sa mu nedá odpárať.

Keď už sme pri tele, štve ma, a poriadne, že mi mama zakazuje sladkosti. Vlastne ma celkovo dosť vytáča. Nielen tým, ako dlho bola poddajná voči otcovi, nič nerobila bez jeho súhlasu, večne naňho brala ohľad, ale aj touto svojou novou premenou. Odkedy je to medzi nimi také vyhrotené, zmenila kopu vecí. Okrem iného sa dala na makrobiotiku a je ešte neznesiteľnejšia ako obyčajne. Tá premena prišla hrozne radikálne, keď to už od nej nikto nečakal. Takže mama, ja a sladkosti. Zjesť celú tabuľku čokolády je podľa mňa v tomto veku normálne. Potrebujem cukor, a občas hlavne rýchly cukor. Musím si dávať pozor, aby sa pod posteľou nepovaľovali žiadne papieriky od cukríkov. To vždy vyvolá štipľavé komentáre. Jasné, že si sladkosti kupujem za peniaze z vreckového. Sem-tam mi niečo podstrčí aj babička, ale minule jej za to mama vynadala tým svojím štýlom ľadovej kráľovnej, a tak poľavila. Som vo vývoji, nechápem, čo nedajú pokoj. Mamu totiž v pravý čas postihla kríza stredného veku, chce byť vo forme, cvičí, chodí za nejakým čínskym dedom, ktorý z nej žmýka nehorázne peniaze a učí ju meditovať. Sedia v tureckom sede a zhlboka dýchajú. Fakt super. Veď ja jej to aj doprajem, vyzerá na svoje roky dobre, ale nech ma skrátka nechá žiť! Vyrieš si svoj život, mama, a relaxuj. Chodím do školy? Chodím. Väčšinou. Zatiaľ nevedia, že to občas ofajčím. Teda nie doslova. Ako som povedala, nefajčím. Známky mám v pohode. Ľavou zadnou. Áno, mohla by som sa viac snažiť, ale načo? Áno, načo?

Učitelia v škole sú tiež dosť trápni. Klebetia viac ako dedinské kofy a strkajú nos do vecí, do ktorých ich nič nie je. Keď som Patrika objala na chodbe, prišla za mnou matikárka, že také správanie do školy nepatrí a musím s tým prestať, inak zavolajú rodičom a pôjdem k riaditeľovi. Milujem, keď sa dospelí správajú takto pokrytecky. Okrem matikárky ma takto ponížili ešte dvaja iní učitelia. Nemôžu mi predsa zakazovať rozprávať sa s ním! Len preto, že oni sú dospelí a ja stále v pozícii dieťaťa!

A všetci do jedného – učitelia, otec aj matka – sú príšerne vysadení na mobily. Ja ho nesmiem používať po ôsmej večer. A facebook? Keby na ňom mama netrávila toľko času, tiež mi ho zatrhne. Takto musí uznať, že to úplná zbytočnosť asi nebude. Tvrdí, že ona ho používa na podporu svojho podnikania. Tak fajn, ja sa jej do toho nestarám a od nej očakávam rovnaký rešpekt.


Právě vychází
Nejčtenější články Doporučené články