autor

YOLi

Jeden z nás klame

Každý má svoje tajomstvá

Stredná škola Bayview High sa hmýri klebetami. Môže za to jednoduchá aplikácia Klebetník, ktorá denne zverejňuje najpikantnejšie novinky zo života tínedžerov. Autorom apky je Simon a nečudo, že sa mu všetci vyhýbajú. Nikto nechce skončiť v ďalšom stĺpčeku a povedzme si pravdu, kto nemá, čo skrývať?

 

Nevera, klamstvá, podvádzanie...
To sú témy miestneho Klebetníka. Najhoršie na tom je, že pravdivosťou uverejnených informácií si môžete byť stopercentne istí.

 

Poškoláci

Pán Avery si potrpí na pravidlá. Na jeho hodiny si nikto nesmie priniesť telefón, pretože ako inak, skončí po škole. Piati „šťastlivci“ trestu neunikli, i keď im boli telefóny zhabané za podivných okolností. Medzi nimi je aj neslávne známy Simon. A preňho sa stane popoludnie po škole osudným. Naplánované príspevky Klebetníka už teda neuverejní. Alebo? Jedno je isté, Simonova náhla smrť v škole nebola len náhoda.

Klub vrahov

Obvinení sú, prítomní štyria poškoláci a my môžeme len hádať, kto stojí za Simonovou smrťou. Jeden z nich totiž skrýva najväčšie tajomstvo.

 

Kto to bude?

Bronwyn – vzorná študentka, ktorá nikdy neporušila žiadne pravidlo

Nate – darebák, ktorého od kriminálu delí azda len krôčik

Addy - „typická“ blondína, ktorá sa snaží zatajiť trhliny vo svojom živote

Cooper - bejzbalová hviezda, ktorú zaujíma len to, čo sa deje na ihrisku

Zblíži rozdielnych tínedžerov tlak a opovrhovanie okolia alebo sa odcudzia ešte viac? A kto v skutočnosti zavraždil Simona?

 

Prečítajte si pútavú knihu Jeden z nás klame a určite si prídete na svoje!

Video s nahrávkou sexu. Obava z neželaného tehotenstva. Dva prípady nevery. A to všetko len za tento týždeň. Ak by niekto poznal strednú školu Bayview High iba z pikoškovej aplikácie z dielne Simona Kellehera, asi by sa divil, že študentom vôbec zostáva čas chodiť na vyučovanie.

„To sú staré správy, Bronwyn,“ ozvalo sa mi za chrbtom. „Počkaj, čo za novinky sa dočítaš zajtra.“

Došľaka! Neznášam, keď ma niekto prichytí pri čítaní Klebetníka, a už vôbec nie jeho autor. Spustila som ruku s mobilom a zaplesla dvierka na svojej skrinke. „Komu plánuješ zničiť život najbližšie, Simon?“

            Vykročila som proti prúdu študentov odchádzajúcich zo školy. Simon sa mi zavesil na päty. „Je to verejnoprospešná služba,“ prehodil ľahostajne. „Doučuješ Reggieho Crawleyho, však? Nezaujíma ťa, že má v izbe kameru?“

            Nenamáhala som sa odpovedať; že sa ocitnem čo i len v blízkosti izby chronického huliča Reggieho Crawleyho bolo pravdepodobné asi ako to, že sa v Simonovi ozve svedomie.

            „Sami sú si na vine. Keby neklamali a nepodvádzali, nemal by som o čom písať.“ Simonove chladné modré oči zaregistrovali môj čoraz rýchlejší krok. „Kam sa tak náhliš? Hviezdiť v mimoškolských aktivitách?“

            Kiežby! Ako naprotiveň mi práve v tej chvíli na displeji mobilu pípla pripomienka: Stretnutie matematikov, 15. hod., kaviareň Epocha. A po nej esemeska od inej členky tímu: Je tu aj Evan.

            Ako inak?! Fešný matematik – nie je to až taký oxymoron, ako by sa mohlo zdať – sa tam objavil len vtedy, keď som ja nemohla prísť.

            „Nie celkom,“ odvetila som. Simonovi som sa vždy, a zvlášť v ostatnom čase, snažila poskytnúť čo najmenej informácií. Cez zelené kovové dvere sme vošli na zadné schodisko, čo oddeľovalo starú, ošumelú budovu školy od jej nového krídla, svetlého a vzdušného. Vysoké ceny každoročne vytlačili zo San Diega mnoho dobre situovaných rodín. Sťahovali sa dvadsať kilometrov východnejšie do Bayview a za svoje doláre odvedené na daniach očakávali krajšie školy než staré budovy so stropmi obloženými polystyrénom a podlahami z doškriabaného linolea.

            Pred laboratóriom pána Averyho na treťom poschodí som zastala. S prekríženými rukami som sa otočila k Simonovi, ktorý ma stále prenasledoval. „Nečakajú ťa inde?“

            „Hej, tu. Som po škole.“ Zastal a čakal na môj odchod. Keď som namiesto toho položila ruku na kľučku, rozrehotal sa. „To nemyslíš vážne! Ty tiež? Čo si spáchala?“

            „Bola som nespravodlivo obvinená,“ zamumlala som a prudko som dvere otvorila. Dnu už sedeli traja študenti. Prebehla som po nich pohľadom. Tak túto zostavu by som tu nečakala. Až na jedného.

            Nate Macauley sa pohojdával na zadných nohách stoličky. Keď ma zbadal, posmešne prehodil: „Nepomýlila si si dvere? Tu sedia poškoláci, nie študentský parlament.“

            Môže to vari niekto vedieť lepšie než Nate? V problémoch lietal od piateho ročníka na základnej, vtedy som s ním asi aj naposledy hovorila. Miestne tamtamy o ňom rozširovali, že je v podmienke za... za niečo. Možno za jazdu pod vplyvom nedovolených látok, možno za ich predaj. Bol ich nepolepšiteľným dodávateľom, ale o tom som mala čisto teoretické vedomosti.

            „Ušetrite si tie poznámky,“ prikázal mu pán Avery. Odškrtol si niečo v papieroch a zavrel za Simonom dvere. Na podlahe sa mihotali trojuholníky svetla prenikajúceho dnu cez vysoké oblúkovité okná na zadnej stene. Z ihriska, čo sa nachádzalo za parkoviskom pod oknami, doliehali zvuky futbalového tréningu.

            Posadila som sa práve vo chvíli, keď Cooper Clay v dlani pokrkval papier do tvaru bejzbalovej loptičky, zašeptal: „Bacha, Addy!“ a hodil ju do dievčaťa sediaceho cez uličku. Addy Prentissová zažmurkala a rozpačito sa usmiala. Papierová loptička skončila na zemi.

            Ručička na hodinách sa blížila k tretej. Pozorovala som ju s pocitom bezmocnej krivdy. Vôbec by som tu nemala byť. Mala by som sedieť v kaviarni Epocha a nad diferenciálnymi rovnicami nešikovne flirtovať s Evanom Neimanom.

            Pán Avery nezvykol klásť otázky a rovno naordinoval pobyt po škole, no možno ešte nie je všetko stratené. Možno sa mi podarí presvedčiť ho, aby zmenil rozhodnutie. Odkašľala som si a prihlásila sa, no len čo som zbadala Natov čoraz širší úsmev, ruku som stiahla. „Pán Avery, ten telefón, čo ste u mňa našli, nie je môj. Neviem, ako sa mi dostal do tašky. Toto je môj telefón,“ zamávala som svojím iPhonom v pásikavom puzdre s melónovým vzorom.

            Na hodinu s pánom Averym by si telefón priniesol iba úplný hlupák. Pán Avery telefóny netoleroval a prvých desať minút každej hodiny venoval dôkladnej kontrole tašiek, priam ako šéf letiskovej bezpečnostnej služby, ktorý musí preveriť pasažierov zo zoznamu podozrivých. Ja som si telefón – ako vždy – odložila do skrinky.

            „Aj tebe sa to stalo?“ prudko sa ku mne obrátila Addy. Blond vlasy ako z reklamy na šampón jej zavírili okolo pliec. Od jej priateľa ju museli chirurgicky oddeliť, ak tu bola bez neho. „Ani ten, čo sa našiel v mojom batohu, nie je môj.“

            „Ani môj,“ pripojil sa Cooper. V jeho južanskom prízvuku to znelo ako mój. S Addy si vymenili prekvapený pohľad. Keďže patrili do rovnakej partie, zadivila som sa, že to je pre nich novinka. Populárni ľudia asi majú lepšie témy na rozhovor než nespravodlivý pobyt po škole.

            „Niekto to na nás ušil!“ Simon opretý o lakte sa predklonil a natiahol krk, pripravený nasávať čerstvé klebety. Všetkých si nás premeral, pohľadom napokon spočinul na Natovi. „Z akého dôvodu by niekto nastražil pascu na štyroch bezúhonných študentov, aby museli zostať po škole? Čo by z toho mal? Ale počkať; možno niekomu, kto je po škole neustále, to pripadá ako dobrá zábava.“

            Pozrela som na Nata, no nezdalo sa mi to. Narafičiť to na niekoho tak, aby skončil po škole, si vyžaduje námahu, zatiaľ čo na Natovi všetko – od neupravených tmavých vlasov až po ošúchanú koženú bundu – kričalo, či skôr zívalo: Viete, čo ma môžete. Pohľadom sme sa stretli, no Nate sa neozval, iba sa ešte viac zaklonil na stoličke. Ešte milimeter a prevráti sa.

            Cooper sa zamračene vystrel. „Tak počkať! Predpokladal som, že iba došlo k omylu, ale ak sa to isté stalo nám všetkým, potom má niekto veľmi hlúpu predstavu o tom, čo je smiešne. A ja teraz chýbam na bejzbalovom tréningu!“ Vyznelo to, ako by bol prinajmenšom kardiochirurg, ktorému zabránili vykonať životne dôležitú operáciu.

            Pán Avery prevrátil oči. „Tie konšpiračné teórie si nechajte pre iného učiteľa, na mňa to neplatí. Pravidlo, že telefóny sa na hodinu nenosia, ste porušili všetci.“ Obzvlášť kyslo pozrel na Simona. Učiteľom bola existencia Klebetníka známa, no veľa toho proti nemu nezmohli. Simon študentov označoval iba iniciálkami a o škole nikdy neuvádzal nič konkrétne. „Teraz počúvajte. Zostanete tu do štvrtej a každý napíše päťstoslovnú úvahu o tom, akú skazu predstavujú moderné technológie pre americké stredné školy. Kto to nespraví, zostane po škole aj zajtra.“

            „Na čom máme písať?“ zaujímala sa Addy. „Nie sú tu počítače.“ Do vybavenia väčšiny tried patrili Chromebooky, no pán Avery, ktorý vyzeral, že už desať rokov mal byť v dôchodku, na to mal vlastný názor.

            Podišiel k Addinej lavici a poklopal po jej žltom poznámkovom bloku. Všetci máme taký. „Objavte čaro písania rukou. Ľudia už zabudli, ako sa to robí.“

            Addinu peknú srdiečkovú tvár ovládol zmätok. „Ale ako zistíme, že sme napísali päťsto slov?“

            „Počítajte,“ pán Avery na to. Pohľad mu padol na telefón, čo som stále držala v ruke. „A toto mi odovzdajte, slečna Rojasová.“

            „Nepripadá vám zvláštne, že mi zabavujete telefón už po druhý raz? Načo by komu boli dva telefóny?“ spýtala som sa. Natovou tvárou preletel úsmev, taký rýchly, že som ho ledva zbadala. „Vážne, pán Avery, niekto si z nás strieľa.“

            Snehobiela brada pána Averyho sa podráždene šklbla. „Ten telefón, slečna Rojasová!“ vystrel ku mne ruku. „Ak len sa sem nechcete zajtra vrátiť.“ S povzdychom som mu prístroj vložila do ruky. Pán Avery s nevôľou pozrel na ostatných. „Telefóny, čo som vám vzal, ležia v zásuvke môjho stola. Dostanete ich, keď pôjdete domov.“ Addy s Cooperom sa na seba pobavene pozreli, najskôr preto, že svoje vlastné telefóny mali bezpečne uložené v batohu.

            Keď pán Avery odložil môj telefón k ostatným, posadil sa za stôl a otvoril si knihu, nad ktorou nás bude najbližšiu hodinu ignorovať. Vytiahla som si pero a zamyslene klopkala o žltý blok. Naozaj pán Avery verí, že technológie znamenajú skazu školy? Trochu radikálne tvrdenie pre niekoľko zabavených telefónov. Možno je to pasca a v skutočnosti chce, aby sme mu protirečili.

            Mrkla som na Nata. Sklonený nad poznámkovým blokom veľkým tlačeným písmom písal dookola tri slová. Počítače sú blbosť.

            Asi to iba priveľmi analyzujem.

 


Právě vychází
Nejčtenější články Doporučené články