autor

Vesmír na pleciach

Libby Stroutovú vraj každý dobre pozná – veď pred pár rokmi ju vyhlásili za najtučnejšiu tínedžerku sveta. No ni­kto sa neunúva nazrieť jej do duše, aby zistil, kým naozaj je a čím si prešla. Jacka Masselina vraj tiež každý dobre pozná. Je šarmantný, má štýl a vie, ako zapadnúť. No nikto netuší, že skrýva tajomstvo: trpí zriedkavou neurologickou poruchou a nie je schopný rozoznávať ľudí. On sa však tvári, že je nad vecou a nikoho si príliš nepúšťa k telu.

 

Až kým nestretne Libby. Na začiatku ju Jack pred spolužiakmi kruto poníži a ona mu za to jednu strelí. Naj­prv na seba zazerajú, no neskôr príde čosi, čo nečakali... postupne sa medzi nimi rodí zvláštne priateľstvo. On začne obdivovať Libbinu odvahu, razantnosť a veľké srdce, jej sa zasa zapáči Jackov šarm, zmysel pre humor, oddanosť blízkym. Odkedy trávia veľa času spolu, už necítia takú osamelosť v duši. Jednoducho tak to je – ­niekedy stretnete človeka, ktorý vám obrá­ti celý svet hore nohami.

 

Predstav si, že vojdeš do miestnosti plnej cudzích ľudí, ktorí pre teba nič neznamenajú, pretože nepoznáš ich mená ani životy. Predstav si, že prídeš do školy alebo do práce, alebo ešte horšie, do vlastného domu, kde by si mala poznať všetkých, no aj tam ti ľudia pripadajú ako cudzinci. Toto prežívam každý deň: vchádzam do miestnosti, kde nikoho nepoznám. A to platí pre každú miestnosť. Ľudí sa snažím rozoznávať podľa chôdze, gestikulácie, hlasu, vlasov. Učím sa ich identifikačné znaky. Vravím si, Dusty má odstávajúce uši a ryšavohnedé afro, zapamätám si to a tak rozoznám svojho malého brata, no neviem si ho predstaviť, kým sa tie veľké uši s afrom nepostavia priamo predo mňa. Rozoznávanie ľudí je ako superschopnosť, ktorú majú všetci okrem mňa.

Budeš ma za to nenávidieť. Aj pár ďalších ľudí ma bude nenávidieť, ale aj tak to urobím.

„Veľkí, malí, nízki,
pekní, nepekní,
priateľskí, plachí.
Nedovoľte nikomu,
aby vám tvrdil opak,
ani sami sebe.“

Volám sa Libby Stroutová. Už ste o mne asi počuli. Pravdepodobne ste videli video, ako ma vyslobodzujú z nášho domu. Videlo to už 6 345 981 ľudí, takže šanca, že ste medzi nimi, je dosť veľká. Pred tromi rokmi som bola najtučnejšou tínedžerkou Ameriky. Vážila som 296 kilogramov, čo je asi 226 kilogramov nadváhy. Nebola som však vždy taká tučná. Toto je skrátená verzia môjho príbehu: Zomrela mi mama, pribrala som, no stále som tu. V žiadnom prípade to nie je otcova chyba.

Keď ma zachránili, o dva mesiace sme sa presťahovali na opačný koniec mesta. Dnes už dokážem vyjsť z domu po vlastných. Schudla som 137 kilogramov, čiže jedného celého človeka. Ešte musím schudnúť 86 kilogramov, no nemám s tým problém. Páči sa mi byť tým, kým som. Konečne môžem behať, viezť sa v aute. A kupovať si oblečenie v normálnom obchode, namiesto šitia na mieru. A môžem tancovať. Okrem toho, že sa konečne nemusím báť zlyhania orgánov, je to tá najúžasnejšia vec v mojom novom živote.

 „Si ten najúžasnejší
človek, akého som
kedy stretol.
Si iná. Si sama
sebou. Vždy.“
- Jack

 

Podarilo sa Libby zapadnúť a Jackovi nájsť spriaznenú dušu? Prečítaj si novinku z YOLi VESMÍR NA PLECIACH.

Objednaj si novinku Vesmír na pleciach

 

Prečítajte si ukážku:

 

Libby

O 6.33 som sa postavila pred zrkadlo. Boli časy, keď som sa na seba nedokázala ani pozrieť. Vždy som tam videla zvraštenú tvár Mosesa Hunta, ktorý na mňa kričal cez celé ihrisko: Nikto ťa nebude mať rád, lebo si tučná! A potom tváre ostatných štvrtákov, ktoré sa začali smiať. Si taká veľká, že zatieniš mesiac. Choď domov, slonica Stroutová, choď domov a zavri sa vo svojej izbe...

No teraz som už videla len seba – krásne námornícke šaty a tenisky. A odraz obrovského klbka, môjho kocúra. Ako na mňa hľadel múdrymi zlatými očami, predstavovala som si, čo by mi asi povedal. Pred štyrmi rokmi mu diagnostikovali zlyhanie srdca a dávali mu maximálne pol roka. Dosť dobre som ho poznala, preto som vedela, že len George môže rozhodnúť, kedy z tohto sveta odíde. Žmurkol na mňa.

Myslím, že v tej chvíli by mi povedal, aby som zhlboka dýchala.

Tak som dýchala.

V dýchaní som sa celkom zlepšila.

Pozrela som sa na svoje dlane. Boli pokojné, hoci nechty som mala takmer do krvi obhryzené. Cítila som čudný pokoj. Uvedomila som si, že záchvat paniky sa nedostavil. To som musela osláviť, tak som si pustila jeden z maminých starých albumov a začala som tancovať. Tancovanie milujem najviac na svete a chcem sa mu v živote venovať. Na hodiny tanca síce nechodím už od desiatich, ale to na veci nič nemení, pretože tanec je vo mne, a to nezmení ani nedostatok tréningu.

Vravela som si: Možno sa tento rok dostaneš do Družstva slečien.

Môj mozog priblížil obraz s nápisom na stene: Čo ak sa to nikdy nestane? Čo ak zomrieš skôr, než sa ti prihodí niečo skvelé? Za posledného dva a pol roka som sa trápila len tým, či vôbec prežijem. Každý v mojom živote vrátane mňa sa sústredil len na to, aby som na tom bola lepšie. A teraz som bola. Čo ak ich potom, čo do mňa investovali čas a energiu, sklamem?

Tancovala som ešte rýchlejšie, aby som tie myšlienky odohnala, keď mi na dvere zaklopal otec. Spoza dverí mu vykukla hlava. „Vieš, že sa rád budím s Pat Benatarovou, no neviem, čo na to vravia susedia?“

Trochu som to stíšila, no tancovala som ďalej. Keď pieseň skončila, fixkou som napísala na jednu tenisku: Kým si nažive, stále na teba niečo čaká, a aj keď je to zlé, a ty to vieš, čo môžeš urobiť? Nemôžeš prestať žiť. (Truman Capote: Chladnokrvne). Potom som si vzala zo stolíka rúž, čo mi dala starká na narodeniny, naklonila sa k zrkadlu a natrela si pery na červeno.

 

Jack

Počul som zdola sprchu a hlasy. Zakryl som si tvár vankúšom, no bolo už neskoro, zobudil som sa.

Zapol som si mobil a poslal správu najprv Caroline, potom Kamovi a Reedovi Youngovi. Všetkým som napísal, že som bol veľmi opitý (čo je dosť prehnané) a že bola veľká tma (čo naozaj bola) a nepamätám sa na nič, čo sa stalo, pretože som nebol len opitý, ale aj smutný. Máme doma problémy, o ktorých teraz nemôžem hovoriť, takže ak nájdete vo svojom srdci pre mňa pochopenie a odpustíte mi, budem vám do smrti zaviazaný. To, že máme doma problémy, je pravda.

Caroline som pripísal ešte zopár komplimentov a poprosil ju, aby sa za mňa ospravedlnila aj sesternici. Nechcem ju kontaktovať, pretože som toho už dosť pokašľal a nechcem to medzi nami ešte zhoršiť. Aj keď Caroline sa rozišla so mnou, aj keď sme práve v rozchodovej fáze, aj keď som sa s ňou nestretol od júna, čiže som si nasypal popol na hlavu a mobil. To je cena, ktorú platím za to, aby boli všetci šťastní.

Odšuchtal som sa cez chodbu do kúpeľne. Jediné, čo som v tej chvíli potreboval, bola dlhá, horúca sprcha, no namiesto toho som mal vlažnú a za ňou nasledovala arkticky ľadová. O šesťdesiat sekúnd neskôr – pretože len toľko som pod sprchou vydržal – som vyšiel von, osušil sa a postavil pred zrkadlo.

Tak toto som ja.

Pomyslím si vždy, keď vidím svoj odraz v zrkadle. Nie, fíha, toto som ja, ale: Och. No dobre. Tak čo to tu máme? Nakloním sa a snažím sa dať dokopy časti svojej tváre.

Chlapec v zrkadle nevyzerá zle – výrazné lícne kosti, široká čeľusť, zdvihnuté kútiky, ako keby práve povedal vtip. Na polceste medzi krásou a škaredosťou. Spôsob, akým nakláňa hlavu dozadu a pozerá sa na mňa cez prižmúrené oči, naznačuje, že sa na všetkých pozerá zvrchu. Je bystrý a je si toho vedomý, no v skutočnosti mám pocit, že vyzerá ako idiot. Okrem očí. Tie sú vážne a pod nimi má kruhy, akoby nemohol spávať. A na sebe má to isté supermanovské tričko, ktoré nosil celé leto.

Aký majú význam tie ústa (široké po mame) s tým nosom (širokým po mame) a tými očami (hnedými so zelenými fliačkami)? Obočie mám tmavšie ako vlasy, no nie sú až také hnedé ako otcove. Pokožku mám stredne hnedú, nie tmavú ako mama, no ani nie bielu ako otec.

Ďalšia vec, čo mi tu nesedí, sú vlasy. Mám obrovské levie afro, ktoré vyzerá, akoby si mohlo robiť, čo sa mu zachce. Ak je ten chalan v zrkadle ako ja, všetko má pekne zrátané. Takže aj tie vlasy má pre niečo. A to preto, aby dokázal nájsť sám seba.

Kombinácia čŕt umožňuje ľuďom navzájom sa vo svete nájsť. Niečo na tej kombinácii ich nakopne a povedia si, To je Jack Masselin.

„Aké je tvoje poznávacie znamenie?“ opýtal som sa svojho odrazu v zrkadle a myslel som tým skutočný poznávací znak, nie to obrovské afro. Bol som práve hlboko zadumaný, keď som začul vzdialený chichot a okolo mňa preletel vysoký, vychudnutý tieň. To musel byť môj brat Marcus.

„Volám sa Jack a som veľmi pekný,“ spieval si po ceste dolu schodmi.


Právě vychází
Nejčtenější články Doporučené články