autor

YOLi

Príbeh pre 15+

Jej život vyzerá úplne jednoducho: škola; štyrikrát do mesiaca brigáda v kvetinárstve; každý štvrtok stáž; večery strávené nad knihami v maličkom dome, kde býva so starkou, staršou sestrou a s malým synovcom. Namydliť. Opláchnuť. A znova. Niežeby sa zaprisahala, že sa z nej stane najväčšia mimoňka na svete. Je to preto, lebo sa zaviazala, že bude prvou ženou v ich rodine, ktorá pôjde na vysokú!

 

Jednoducho odmieta skončiť ako jej mama a sestra – tehotná ešte pred dvadsiatkou, s nekonečným zástupom bývalých frajerov v pätách. Takže hoci má Charlotte osemnásť, ešte nikdy sa s nikým nebozkávala, ani nedržala za ruky počas prestávky, dokonca nikdy nebola ani len na nudnom školskom čaji o piatej. Až kým nestretne chalana, ktorý jej dokonalý svet obráti naruby. Tate. 

„Je piatok večer, Charlotte. Poď so mnou von.“
Mám naporúdzi nespočetne veľa dôvodov, pre ktoré by som mala odmietnuť. Matkina minulosť. Sestrina prítomnosť. Moja budúcnosť.
„Jediné rande,“ pokračuje zastretým, takmer hypnotickým hlasom. „Povedz áno. O nič predsa neprídeš.“
Alebo o všetko, namietam v duchu.
Srdce mi splašene bije. Pohlcuje ma predstava, že je znovu nablízku, cítim jeho omamnú vôňu – a dotyk jeho dlane. Po ničom viac netúžim. Len ešte raz zažiť to isté a potom... potom naňho zabudnem. Viem, že klamem samu seba. Zrazu je mi to však jedno. Opustila ma vôľa.
„Ak pôjdem, prestaneš za mnou doliezať?“

Je toho veľa, čo o ňom predtým nevedela

Napríklad ani to, že Tate patrí k najväčším rockovým hviezdam na svete. Nikto ju nevaroval pred letmi súkromným lietadlom, tajnými schôdzkami a pesničkami napísanými o nej a pre ňu. Netuší, prečo sa vykašľal na hudbu. Ani čo robí, keď nie sú spolu. Dokonca nepozná tajomstvá z jeho minulosti, ktoré pred ňou ukrýva. Stačí však, aby ju pobozkal, a zrazu nemyslí na nič, ani na svoju budúcnosť. A už vôbec nevie, čo vlastne naozaj chce... V jej sivom a nudnom živote plnom povinností je Tate to jediné, čo patrí len a len jej.
 

„Urobil som v živote mnoho chýb,“ vypustí do vzduchu sotva počuteľné slová, akoby chcel, aby odleteli s ranným vánkom.
„Napríklad?“
„Bol som vtedy ktosi celkom iný – značka, rocková hviezda na kľúčik, mechanická hračka, ktorá spieva, keď jej to prikážu, a tancuje, keď to od nej chcú. Vrhol som sa do víru života, samé večierky – veľa večierkov. Len aby som unikol tlaku. Zle som spával, hlavne na turné.“ Prehltne a skloní hlavu. „A potom fanúšikovia. Všade, na každom kroku. Schopní urobiť čokoľvek, len aby sa dostali do zákulisia – aby sa dostali ku mne, aby sa ma dotkli. Bolo to šialené. Nevieš si predstaviť, aký je to pocit. Aké to je, zažiť toľkú slávu. Pripadáš si ako boh. Ako niekto, komu sa prepečie všetko na svete. Ako niekto, kto môže úplne všetko.“

A práve vtedy, keď sa pred Charlotte konečne otvára celý svet, si pripadá ako vo väzení, nepochopená najbližšími, učiteľmi, priateľmi...
Ak chceš zistiť, ako to s ňou dopadlo, a či naozaj podala prihlášku na výšku, prečítaj si novinku z YOLi KVET. Príbeh pre 15+.

Objednaj si novinku Kvet
 

Prečítaj si krátku ukážku: 

S pocitom trápnej šprtky, ktorá sa nevie odviazať, otváram obľúbený playlist a púšťam si náhodný výber. Zaznie stará hitovka – akože poriadne stará, asi tak z mladosti mojej starkej – My Girl od The Temptations. Pridám zvuk a zrazu celkom prepadnem chytľavej melódii. Púšťam sa do viazania kytíc na oslavu narodením osemročnej princeznej. Zabúdam na svet okolo seba, vznášam sa vo víre hudby a zopárkrát sa zatočím. Pripadám si síce trochu hlúpo, no aspoň na chvíľu zabúdam na disciplínu a poriadok vo svojom živote. A na to, že v ňom niet miesta pre spontánnosť či bláznovstvá. Vyťahujem ružovú, bielu a žltú stužku; okvetné lístky tulipánov posýpam trblietkami a vázu zdobím ligotavými flitrami; nahlas si pospevujem slová pesničky z môjho mobilu. Tancujem ako totálne švihnutá. Dočista zabúdam, že som v robote.

V zajatí okamihu si zrazu uvedomím, že mi po zátylku prebehli zimomriavky – niekto sa na mňa díva.

Zodvihnem oči od pracovného neporiadku na pulte a zmeraviem.

Oproti mne na druhej strane pultu stojí chalan, ruky vo vreckách, díva sa priamo na mňa. Nepočula som, kedy vošiel, a to máme nad dverami zvonec. Úchytkom sa nadýchnem a prudko sa vystriem, lebo si zrazu uvedomím, že mi výstrih trička skĺzol príliš hlboko a vykúka mi z neho okraj ružovej podprsenky.

„Ako pomôžem?“ pýtam sa a náhlivo vypínam mobil, aby som ho zastrčila do zadného vrecka džínsov. Sťažka prehĺtam rozpaky a cítim, že sa červenám.

Nespúšťa zo mňa tmavé oči, díva sa na moju odhalenú kľúčnu kosť, potom sa mi pozrie do tváre, akoby nevedel narýchlo odpovedať. „Potrebujem kvety.“

Je úžasný: výrazné lícne kosti, pevne zovreté pery... od ktorých sa neviem odtrhnúť o čosi dlhšie, než by sa patrilo.

„Máš nejakú konkrétnu predstavu?“ Nútim sa do odriekania zvyčajných otázok, no pohľadom ďalej dychtivo hltám jeho telo: vyšúchané džínsy, nakrátko ostrihané vlasy a tričko nedbalo zastrčené za opasok nohavíc. Pod priliehavou látkou sa mu rysujú svaly a široký hrudník. Keby sme ho s Carlosom stretli na ulici, on by sa za ním isto otočil – vyzerá ako jeden z tých krásnych chalanov, ktorí chodia do posilňovne alebo behávajú po Sunset Beach – vysoký, svalnatý a štíhly.

Prečo sa vôbec zaoberám jeho postavou?

Zaklipkám viečkami a pozriem sa mu do očí. Díva sa ostražito. Prichytil ma, ako si ho obzerám, a teraz čaká na verdikt. Zostáva mi len dúfať, že sa nečervenám priveľmi.

„Zatiaľ nie,“ odpovedá po chvíli, hlas má hlboký a zamatovo hebký.

„Poď za mnou,“ hovorím automaticky a vychádzam spoza pultu. Poslušne ma nasleduje pár krokov za mojim chrbtom do zadnej časti predajne, kde nás víta záplava ruží, ľalií a kytíc čakajúcich na to, kým ich vyzdvihnú zákazníci alebo doručovatelia. Ukazujem na chladiaci box a premáham sa, aby som naňho nezízala. Vyžaduje si to množstvo disciplíny, ignorovať takého krásavca, no vďaka rokom tréningu som sa v tomto umení vypracovala na vskutku majstrovskú úroveň. Len s týmto tu sa mi veľmi nedarí – neustále sa kontrolujem, ruky mám meravé a tvár mi horí. „Ružami človek nikdy nič nepokazí.“

Pozerá sa na kvety, sval na sánke mu bezradne poskakuje. Poznám to veľmi dobre. Každý chlap, ktorý príde do kvetinárstva, robí to isté: potrebuje kvety pre priateľku na nejakú oslavu, alebo by sa jej rád prostredníctvom kytice za niečo ospravedlnil, no vonkoncom netuší, akú farbu má zvoliť, koľko kvetov má kúpiť, ani to, či je lepšie uviazať kyticu alebo naaranžovať kvety do vázy. Potom dlhé minúty útrpne prešľapuje pred pultom a rozmýšľa, čo napíše na priloženú kartičku.

Cítim na sebe jeho pohľad. Neodolám a tiež sa naňho úchytkom pozriem. Napadne mi, že tú tvár, dokonalú sánku a prenikavé oči som už kdesi videla. Možno chodí do našej školy – hádam jeden z tých chalanov, ktorí cez prestávky postávajú na parkovisku za školou, fajčia a skenujú svet okolo seba znudeným pohľadom?

„Nepoznáme sa?“ vyletí zo mňa nevdojak, čo, samozrejme, vzápätí oľutujem. Ak k nám naozaj chodí do školy, radšej by som predstierala, že sa nepoznáme. Vážne nepotrebujem váhavé kývnutie hlavou a rozpačitý úsmev, keď na seba narazíme na chodbe.

Prenesie váhu na druhú nohu a s rukami vo vreckách pokrčí plecami, akoby čakal, že si sama odpoviem. Priestor medzi nami vyplní ticho. Mykne mu kútikom úst.

Mobil mi v zadnom vrecku znovu zahvízda. Ignorujem ho, no o chvíľu sa ozve zasa.

„Taká populárna?“ spýtavo zodvihne jedno obočie.

„Ani náhodou. Skôr taká s neodbytným kamošom.“ Siahnem do zadného vrecka po telefón a rýchlo vypnem zvonenie.

„Pokojne to vezmi.“

„Už sme spolu hovorili. Lanári ma na večierok.“

„Nechce sa ti?“

Pokrútim hlavou. „Musím tu zostať až do záverečnej.“

„A čo potom?“ Trochu nakloní hlavu a mňa sa opäť zmocní ten nástojčivý pocit, že ho odniekiaľ poznám – zároveň mi však čosi našepkáva, že by som to mala radšej nechať tak a nevŕtať sa v tom.

„Musím sa učiť,“ odpoviem priamo.

„Nemôžeš si urobiť ani jeden večer voľno?“

Zadívam sa naňho a premýšľam, prečo ho to vlastne zaujíma. „Ak nechcem navždy skončiť v tomto kvetinárstve, tak nie.“

Záblesk v oku, náznak úškrnu, na jeho ľavom líci sa mihne rozkošná jamka.

„Ktoré máš najradšej ty?“ prelomí ticho.

„Čo ktoré mám najradšej?“

Bradou kývne za môj chrbát. „Kvety.“

„Vlastne ani neviem...“

„Určite sa ti niektoré páčia viac než ostatné.“ Na líci sa mu zasa objaví jamka a vzápätí zmizne. „Robíš predsa v kvetinárstve. Máš ich všade okolo seba.“

„Tak dobre,“ ošívam sa. „Ale tie sa ti asi nebudú páčiť.“

Prižmúri oči: „S takýmto prístupom veľa nepredáš.“

Očami pohládzam pestrofarebnú nádheru nastrkanú do váz a vedier – orchidey a voňavé ľalie. Hortenzie a pivónie obľúbené v každom ročnom období. Ale aj menej bežné druhy – astry, iskerníky, georgíny a kamélie. „Mne sa najviac páčia fialové ruže,“ priznávam nakoniec a zdá sa mi, že teraz stojí omnoho bližšie, než predtým. Vlastne tak blízko, že by som sa ho poľahky mohla dotknúť.

„Prečo?“ pýta sa.

„Lebo symbolizujú prchavosť očarenia a lásky.“

„Podľa teba je láska prchavá?“ opýta sa zasa. „Trochu pesimistické, nemyslíš?“

„Skôr realistické. Prchavá láska je omnoho častejšia než tá večná.“

Medzi nami sa rozhostí ticho a mne blysne hlavou, že neviem, o čom sa vlastne zhovárame.

„Prečo by ich potom niekto kupoval?“ zamračí sa.

„Lebo sú to jediné ruže, ktoré sa na nič nehrajú. Netvária sa, že sú tým, čím nie sú. Sú nádherné a svojské, ale takmer nikto to nevie oceniť. Preto sa veľmi nepredávajú.“ Pod jeho upretým pohľadom ma zaleje horúčava – viem, že som mu o sebe prezradila omnoho viac, než som zamýšľala. Otočím sa k chladiacemu boxu a rozpačito pomykám kľučkou, akoby som sa potrebovala presvedčiť, či je zatvorený.

„V tom prípade je to jasné. Vezmem si fialové ruže,“ ozve sa mi spoza chrbta.

Chvíľu trvá, kým pohnem rozumom a prepnem do roly predavačky. „Och. Aha! Výborne... Koľko?“

„Čo myslíš?“

„Dvanásť?“

Znovu ten ľahký úškrn. „Takto uvažuje predavačka! Správne.“

Ide za mnou späť k pultu, vzduch je plný jeho vône: sviežej a priezračnej, ktorú narýchlo neviem nikam zaradiť.

Naťukám jeho objednávku do počítača, na tele ma páli jeho pohľad. „Na aké meno to bude?“ pýtam sa s očami prilepenými na obrazovku.

„Prosím?“

„Potrebujem zadať meno,“ opakujem. „Aby som mohla vystaviť objednávku.“

Nie som si istá, či počuje, pretože sa zrazu uškŕňa, akoby strážil tajomstvo, ktoré mi nemieni prezradiť.

„Tate,“ odpovie nakoniec.

Dokončím objednávku, prerátam bankovky, ktoré položil na pult, a vrátim mu výdavok. Natiahne ruku, no namiesto toho, aby si vzal mince, sa načiahne ku mne a preklenie priestor, ktorý nás rozdeľuje. Končekmi prstov ma pohladí po líci. Zalapám po dychu. Takmer naňho vybehnem, čo robí, no vzápätí ruku stiahne. „Trblietka,“ vysvetľuje.

„Čože?“ zamračím sa a prižmúrenými očami sa mu dívam na končeky prstov. Na brušku palca a ukazováka sa lesknú trblietavé zrniečka. Trblietky. Z kytice pre princeznú. „Ďakujem,“ hlesnem a do líc mi stúpne horúčava, akoby mi na ne vysypali tisíce drobných ihiel.

„Mal by som povedať prepáč. Pristalo ti to,“ usmieva sa teraz už naozaj.

Krútim hlavou a hanbím sa tak veľmi, až ma z toho svrbí celé telo. Nechápem, prečo sa zrazu správam tak hlúpo. „Ak chvíľu počkáš,“ vysvetľujem, „hneď ti ich nachystám. Ale ak nemáš čas, môžeš si ich vyzdvihnúť zajtra. Alebo ich niekam doručíme?“

„Stačí zajtra,“ berie si drobné z pultu a strká ich do vrecka. „Prídem si po ne.“

„Do desiatej budú nachystané,“ zahryznem si do spodnej pery, zrazu neviem, čo s rukami. Už aby odišiel. „Hádam sa priateľke budú páčiť,“ dodávam, hoci netuším prečo.

Díva sa na mňa a jeho pohľad je zrazu o čosi láskavejší. Keď konečne prehovorí, každé slovo vyslovuje pomaly a dôkladne. „Nemám priateľku... Charlotte.“

Dych mi uviazne v hrdle, keď sa otočí na podpätku a kráča k dverám. Vie, ako sa volám. Odkiaľ pozná moje meno? Prsty mi zablúdia k umelohmotnej menovke pripnutej na tričku, kde je veľkými písmenami napísané CHARLOTTE.

S rukou na kľučke zaváha. Upieram k nemu oči, modlím sa, nech sa neotočí, a pritom tajne dúfam, že to predsa len urobí. Nakoniec otvorí dvere a vykročí do súmraku, kým ja sa bezradne chytám okraja pultu; v hlave si neprestajne opakujem zvuk svojho mena na jeho perách. 


Právě vychází
Nejčtenější články Doporučené články